HRANICE ODPUSTENIA

            Immaculée Ilibagiza opísala svoj príbeh odpustenia v knihe, ktorá v slovenčine vyšla pod názvom „Prežila som. Otvorená spoveď o zrade, nenávisti a odpustení.“
            Immaculée prežila svoje detstvo a mladosť v Rwande, v rodine s láskavými rodičmi – otcom učiteľom a matkou, ktorá bola doma pri deťoch – a troma bratmi – dvoma staršími a jedným mladším. Na jar roku 1994 vypukla v Rwande genocída, pri ktorej sa vládnuci kmeň Hutu rozhodol vyvraždiť kmeň Tutsi. Za tri mesiace Hutuovia v diabolskom ošiali mačetami zavraždili vyše milióna Tutsiov. Vraždili sa dokonca ľudia, ktorí celé desaťročia žili v dobrých vzťahoch ako susedia.
            Celá rodina Immaculée, okrem najstaršieho brata, ktorý bol práve na štúdiách v cudzine, bola brutálne a potupne vyvraždená. Ona sama sa zachránila iba tak, že ju, hoci bola katolíčka, spolu s ďalšími siedmymi ženami prijal do svojho domu istý protestantský pastor (hoci on sám bol Hutu) a skrýval ich v kúpeľni o rozmeroch 2 x 2 metre celých deväťdesiat dní - a to bez toho, že by to vedela dokonca i jeho vlastná rodina.
            Hutuovia tušili, že pastor niekoho skrýva, ale pri prehliadke jeho domu nikdy nič nenašli. Títo banditi často postávali pred pastorovým domom a rozprávali si historky, na ktorých sa zabávali a ukrývané ženy to všetko počuli. Jedna historka bola o tom, ako jeden z nich rozťal istému mladíkovi hlavu, pretože chcel vidieť jeho mozog. Immaculée spoznala v tomto vrahovi svojho suseda a v chlapcovi svojho brata. Skolabovala.
            Po deväťdesiatich dňoch vraždenia prišla do krajiny francúzska armáda. Ženy, ukrývané v kúpeľni, sa konečne dostali pod ich ochranu, do ich tábora. A tu sa rozvíja nasledujúci rozhovor medzi Immaculée – ktorá sa medzitým dozvedela celú pravdu o svojej rodine – a veliteľom tábora. Vyberáme zo slov Immaculée:
            „Francúzi tvrdili, že ich úlohou je ochraňovať nás, a robili to naozaj dobre - kým som bola v tábore, necítila som sa ohrozená. Hutuovia sa však často zhromažďovali okolo vonkajšej hranice tábora a nazerali pomedzi obrnené vozidlá. Hľadeli na nás, akoby sme boli zvieratá v zoo... Tie posledné, ktoré prežili z prenasledovaného druhu odpísaného na zánik.
            „Zízajú na teba ako na nejaké zviera, no zvermi sú oni,“ oslovil ma jedného rána krátko po mojom príchode do tábora kapitán vojenského oddielu. Keď zistil, že ovládam francúzštinu, dal sa so mnou do dlhého rozhovoru. Vyrozprávala som mu svoj príbeh a on ma veľmi empaticky vypočul. Vedel, čím si prešli Tutsiovia v Rwande – bol dobre informovaný o našej histórii aj o etnických konfliktoch. „Neviem, ako môže prezident Francúzska pokojne spávať,“ povedal. „Francúzsko má na rukách krv, pretože veľa tých Hutuov sme vojensky vycvičili my.“ To bolo prvý raz, čo som počula cudzinca priznať vinu za situáciu v Rwande. Často som bola zúfalá pri počúvaní správ z pastorovho rádia, keď som si uvedomila, že svet vie, čo sa u nás deje, no vedome to ignoruje.
            „Ďakujem, že máte pochopenie,“ odvetila som. „Ľudia, ktorí toto páchajú, sú spútaní mocou zla.“ „Len spútaní? Sú zlí, Immaculée! Sú to diabli. Monštrá! Chcem, aby si vedela, že teraz si v bezpečí. Kým tu budem veliť ja, nik ti neublíži,“ poklepal po pištoli, čo mu visela v puzdre na boku. „Poskytnem ti viac než len ochranu - dám ti... zadosťučinenie.“ A potom dodal: „Toto zostane len medzi nami... Ak budeš chcieť pomstu, budeš ju mať. Daj mi mená tých Hutuov, ktorí po tebe šli, alebo tých, čo ti odkrágľovali tvojich rodičov a bratov, a ja ich dám zabiť.“
            Jeho ponuka ma šokovala. Áno, počas prvých dní v úkryte kúpeľne, keď nám pastor opisoval zverstvá, ktoré sa páchajú na tutsijskom obyvateľstve, som si naozaj neželala inšie. Túžila som po zbraniach - po puškách a kanónoch, aby som mohla zabíjať Hutuov - pretože som veľmi chcela pomstu. No to bolo predtým, než som si otvorila srdce pre Božie odpustenie a zmenila svoj postoj k vrahom.
            Teraz mi kapitán ponúkal dokonalú odvetu: vycvičených a dobre ozbrojených vojakov, ktorí budú zabíjať na môj pokyn. Na mne bolo len zašepkať meno. A mohla som pomstiť svoju rodinu a rodiny tisícov mŕtvych, ktorých telá sa rozkladali pri cestách. Jeho ponuka možno vzišla z horlivosti... ale.... Nahováral ma na vraždu, keď som netúžila po ničom inom ako po mieri. Nenápadne som si strčila ruku do vrecka a zovrela v prstoch otcov ruženec. „Vďaka, kapitán, že mi ponúkate...“
            „Zabijem každého Hutua, ktorého si povieš!“ Túžba zabíjať z neho sršala tak, že ma nenechal ani dokončiť vetu. „Ak vieš o nejakom Hutuovi v tomto tábore, povedz mi to a vlastnoručne ho zastrelím. Nenávidím ich všetkých, do jedného!“
            „Hutuovia nie sú zlí, kapitán, to len tí vrahovia... Nechali sa oklamať diablom... Poblúdili, vzdialili sa od Boha a...“
            „Immaculée, Hutuovia  sú zlí,“ znova mi skočil do reči. „To, čo vykonali, je zlé. Nehovor mi, že je to Božia vôľa alebo dielo diabla – je to dielo Hutuov a budú zaň pykať. Ak zmeníš názor, daj mi vedieť. Vieš, neponúkam len tak každému, že budem na jeho pokyn zabíjať.“
            Kapitánov hnev ma priviedol k presvedčeniu, že špirálu nenávisti a nedôvery sa v Rwande len tak ľahko nepodarí pretnúť. Pochopila som, že horkosti len pribudne, aj keby zabíjanie prestalo. Lebo táto horkosť môže celkom ľahko prejsť do ďalšieho násilia. Len Božie odpustenie môže zabrániť tomu, čo sa práve deje. Pochopila som, že nech ma Boh postaví na akúkoľvek cestu, dôležitou časťou môjho životného poslania bude pomáhať iným, aby dokázali odpustiť.